Švajčiarsko na Bicykli

Prejsť bicyklom okolo Švajčiarska bol nápad, ktorý sa zrodil v mojej hlave, keď mi vybehla reklama na zľavnené lístky Europa Expres od Železničnej spoločnosti Slovensko. Do Zürichu za 39 eur. Prečo nie? Ísť sa pozrieť do jednej z najkrajších a najdrahších krajín na svete so študentským budgetom. A tak som koncom júna sedel vo vlaku v smere Zürich.

870

Počet kilometrov

14000

Počet výškových metrov

250

Minuté peniaze

BRatislava – Zürich (vlakom)

Z Bratislavy chodí do Zürichu priamy vlak o 6:08 ráno. Získať však lístok za 39 eur je celkom komplikované. Predpredaj lístkov začína dva mesiace pred cestou a pokiaľ som správne pochopil sú tri cenové kategórie. 39 eur, 59 eur a 96 eur. Problém je, že netušíte, kedy sa príslušný kontingent vyčerpá. Ja som kupoval lístok cca mesiac a pol pred cestou a ešte som chytil lístok za 39 eur. Každopádne mesiac pred cestou už boli lístky za 59 eur a tri týždne pred cestou za 96 eur. Bicykel stojí 5 eur + 3 eura povinná miestenka. Keby ste potrebovali pomôcť s výberom lístka, kontaktujte nás. Rýchlosť vlaku – 230 km/h.

Aspoň ťahajú rýchlo, len potom 2 hodiny stojíte v Innsbrucku

Vlaky na trase Bratislava – Zürich prevádzkujú rakúske železnice, a tak som očakával vysoký štandard. Vôbec. Okej, wifi išla, ale vo vlaku bolo teplo a v Innsbrucku sme meškali už vyše dvoch hodín. Tirolské Alpy na západe Rakúska mi síce zlepšovali náladu, no tú mi razom pokazil fakt, že v Buchse (hranica Lichtenštajsko) nám oznámili, že vlak dlho mešká a že máme vystúpiť. A tak som sa ocitol cca 100 km pred Zürichom a nevedel som čo. Každopádne som sa rozhodol, že pôjdem na švajčiarsky vlak. Ten prišiel na čas, no keďže sa doňho natrepali všetci, tak to bola plnka.

Tirolské Alpy z okna vlaku

Vo vlaku som sa ešte pochytil so švajčiarskou vlakvedúcou, lebo mi chcela predať lístok za 30 eur. A tak sme si vysvetlili miernou hádkou, že ja som si kúpil lístok BA-Zürich a je mi jedno ako sa tam dopravím, a že mi je jedno, že ma Rakúšania vyhodili v Buchse, ja sa do Zürichu dostanem na jeden lístok.

Zürich zvrchu, v pozadí Zürichsee a Alpy

Po ďalších dvoch hodinách cesty som konečne v Zürichu. Cesta, otras. Vyrážal som o 6:08 z Bratislavy a do Zürichu som prišiel o 18-tej večer. Každopádne už som v Zürichu, stretávam sa s kamarátom (Wim), s ktorým som sa zoznámil cez Facebook. Robí mi prehliadku mesta. Krásne, ekonomické centrum Švajčiarska. Do očí mi hneď udrú všade vejúce vlajky a extrémne premrštené ceny. Zürich sa tyčí na brehu Zürichsee. Obyvatelia tohto mesta trávia veľa času v centre a teda aj napriek tomu, že som prišiel v stredu, je tu živo. Zürich sa mi páčil, no toto nie je, prečo som sem prišiel. V pozadí vidím Alpy a tak plný očakávaní zaspávam.

centrum Zürichu

Zürich – Lungern

Vstávame skoro ráno, Wim mi pripravuje raňajky ako v hoteli. S plným bruchom sadáme na bicykle a prechádzame ranným Zürichom, premávka je pomerne hustá, ale všade sú tu cyklotrasy a cyklista je tu kráľ. Všetci dávajú na mňa pozor, nikto si nedovolí ma riskantne obísť prípadne vyblokovať. Vymotať sa z Zürichu zaberie kopec času, ale výhľady na Zürichsee nás ženú dopredu.

raňajky ako v hoteli

A tak sme sa ani nenazdali a sme v Zugu – jednom z najstarších miest Švajčiarska. Zug sa týči vedľa Zugersee, má hrozne veľa pamiatok, útulných alpských uličiek a krásnych výhľadov na začiatok Álp.

Zug

V Zugu napúšťame vodu. S vodou vo Švajčiarsku nie je problém, Wim mi povedal, že všade kde vidím tiecť vodu, nemám váhať, je pitná. Pomaličky opúšťame Zugersee, smer Luzern.

uličky v Zugu

Od Álp prichádzajú ozaj ťažké mraky, ale vždy sa nám nejakým spôsobom podarí obísť tieto mračná. A tak prichádzame do Luzernu. Najväčšiu depku som mal z toho, že mi tu týždeň bude pršať a nakoniec pršalo len pár hodín. Už nikdy nebudem veriť predpovediam 🙂

Vjazd do Luzernu a prvý z drevených mostov

Luzern, krásne historické mesto s ikonickým mostom. Mne osobne sa páčil ešte viac ako Zürich. Ikonický most (Kaplnkový most) je najstarším dreveným mostom v Európe, ktorý slúžil aj ako mestské opevnenie. Podobných mostov v Luzerne je veľa, no tento je dominanta.

Kaplnkový most

Opúšťame krásny Luzern, čaká nás okruh okolo Vierwaldstattersee. Jazero s priezračnou vodou, ktoré hraničí so štyrmi kantónmi (preto má aj príznačný názov) je obklopené vrchmi, ktoré siahajú do približne 1500 metrov.

Vierwaldstattersee (určite som to napísal zle)

Atmosféra okolo jazera je úplne neskutočná, bicyklovať okolo týchto alpských jazier je ozaj splnený sen. Prekvapilo ma, keď som si prečítal, že voda v tomto jazere má akosť pitnej vody. Záujímavosťou je, že toto jazero zamrzlo naposledy v roku 1963, odvtedy nezamrzá a s ohľadom na aktuálne klimatické podmienky sa predpokladá, že už nikdy nezamrzne.

sem-tam aj po prázdnych cestách

Vierwaldské jazero bol pre mňa pomyselný začiatok Álp a hneď som sa zamiloval do týchto hôr, no to najlepšie ešte malo prísť. Obišli sme jazero, prešli pár tunelmi a prechádzame cez dediny Alpnach a Sarnen s nádhernými výhľadmi na Alpy. Veľakrát som sa pozabudol až natoľko, že som zišiel z cyklochodníka na trávnik. Obchádzame ďalšie alpské jazero Sarnensee a Wim mi prstom ukazuje kam ideme stúpať. V pozadí sa odhaľujú nádherné zasnežené štvortisícovky a ja s mojim ťažko naloženým bicyklom začínam dúfať, že Alpy nebudú až taký masaker ako som si myslel, hoc tie značky 12% priemer na 2 km ma mierne znepokojujú :D. Priznám sa, 2km s priemerom 12% som nedal, tlačil som. Wim však ako správny Švajčiar vycvičený Alpami toto stúpanie vyšiel ako keby to bola rovina.

Lungernersee a v pozadí Alpy

Na vrchole stúpania mal môj tep hodnotu cez 200, no akonáhle som prekonal mierny infarkt, sa uprel môj pohľad na Lungern, Lungernersee a okolitú krajinu. Bola to presne krajina akú som si predstavoval, typické drevené alpské domčeky s muškátmi, kostolík v strede dediny, tráva taká zelená, že až to ťahá oči, azúrové jazero s vodou tak tyrkysovou ako niekde v Karibiku, vodopád padajúci hneď vedľa kempu, mučiace kravy a všadeprítomné švajčiarske vlajky. Vravím si, toto nie je krajina, toto je rozprávka.

Len tak pri kempe mám výhľad na vodopád
Švajčiari si dajú záležať na predzáhradkach

Na večeru v kempe pri Lungernersee si robíme párky a začína liať. Takto bude pršať ešte najbližších 14 hodín, a tak na cestu sa opäť vydávame až na druhý deň o 12-tej na obed, pretože dovtedy to bol pravý alpský lejak. Už sa nečudujem, prečo je tu tráva taká zelená. V prvý deň sme prešli z Zürichu, čo je prakticky rovina k Alpám a začalo sa utrpenie v podobe nekonečných kopcov. Každopádne alpská atmosféra slúži ako morfium a keď sa pozriem na tie nádherne kopce, tak bolesť hneď prejde.

Párky, tak polovične uvarené

LUngern – Meiringen – lauterbrunnen

Druhý deň našej cesty po Švajčiarsku začína v upršanom Lungerne. Tento deň by sa dal nazvať aj deň vodopádov. Prejdeme dve údolia a v týchto dvoch údoliach sa dokopy nachádza vyše 100 vodopádov padajúcich z vysokých kopcov. Cyklistika ako v raji.

Tie vodopády sú jednoducho úžasné

Meiringen je dedinka pod slávnym Reichenbachfall, ide o vodopád, ktorý sa preslávil najmä Sherlockom Holmesom. Myslím že posledná tretia časť Sherlocka Holmesa sa natáčala práve pod týmto nádherným vodopádom. My k vodopádu nejdeme, kvôli pol dennému lejaku sme stratili kopec času a tak len z úrovne zeme ho fotíme a spúšťame sa dole dolinou.

Tam vzadu, to biele je vodopád Sherlocka

Bicyklujeme v tejto krásnej doline s výhľadmi na vodopády a v tom nás preruší vojenské letisko. Chvíľu mi nebralo, prečo Švajčiari majú vojenské letiská, no potom mi došlo, že samotná neutralita krajiny neznamená, že Vás nikto nemôže napadnúť. Každopádne výhodou týchto letísk je, že sú otvorené a tak som sa prvýkrát v živote bicykloval po runwayi letiska.

Cyklistika na runwayi

Celý deň je zamračené a pomerne chladno, no keďže dobiehame stratené kilometre, tak Wim začal poriadne tlačiť do pedálov a už mi bolo teplejšie. Ideme okolo 30 km/h, preto nám prísť ku Brienzersee trvá len chvíľočku. Brienzersee je priezračné jazero vtesnané medzi Alpy. Opäť, asi škoda jazero opisovať, pozrite si radšej fotky.

Obchádzame Brienzersee a prichádzame do Brienzu, kde je jedna z najkrajších uličiek, akú som kedy videl. Ozaj niečo, čo podľa mňa úplne vystihuje Alpy. Drevené domčeky, muškáty v oknách a ukľudňujúca atmosféra.

Brienz a muškátové uličky

Prichádzame do Interlaken (opäť krásny názov – „medzi jazerami“), mesto sa ozaj nachádza medzi jazerami a je známe hlavne ako východisková turistická destinácia na severe švajčiarskych álp. Z Interlaken sa dá ísť pozrieť rozprávkové údolie Lauterbrunnen, ale aj ísť vlakom na najvyššie položenú železničnú stanicu na svete v sedle Jungfraujoch (vyška cez 3500 metrov a áno čítate dobre, ide tam vlak).

My si rozkladáme stany neďaleko Interlaken v kempe. Inak tieto švajčiarske kempy vôbec nie sú také drahé ako by sa mohlo zdať. Vo väčšina kempov sa cena za noc za osobu so stanom pohybuje od 10-15 eur s tým, že máte v cene sprchy, WC, wifi, malú kuchynku a elektrinu. V porovnaní napríklad s talianskymi/chorvátskymi kempmi ide o podstatne lacnejšie ubytovanie. Samozrejme, iná vec sú už reštaurácie, kde sú ceny ozaj premrštené. Keď si chcete dať teplý obed/večeru tak treba počítať, že minimálne 35 eur tam necháte. A to nehovorím o reštauráciách priamo v centrách miest.

Podvečerná pohodka v kempe

Rozložili sme si stan, nechávame v ňom všetky veci a s úplne ľahkými bicyklami ideme prebicyklovať údolie Lauterbrunnen. Do Lauterbrunnen ide aj cyklotrasa, ale tá je skôr pre gravel, a tak v polovici stúpania hore dolinou vychádzame na cestu. Každopádne bez naložených tašiek stúpame ozaj rýchlo a tak po chvíli míňame značku Lauterbrunnen. Dedina Lauterbrunnen má približne 2000 obyvateľov a objavila sa vo viacerých scénach z bondovky natočenej v roku 1969. Najikonickejší vodopád Staubbachfall sa nachádza priamo nad dedinou, no len v tejto doline sa nachádza 72 vodopádov. My si užívame alpskú atmosféru a pomaly prechádzame dedinou a stúpame opäť hore dolinou. Je zamračené a preto v pozadí nevidíme Jungfraujoch.

Povinná fotka z Lauterbrunnen

Prechádzame až úplne na koniec doliny, ktorá je lemovaná vodopádmi. Ďalej už idú len MTB cyklotrasy. Na chvíľu si sadáme a len si proste užívame moment. Po pár minútach rozjímania sa púšťame dole dolinou až do nášho kempu neďaleko Interlaken. Druhý deň za nami.

Len sedím a nasávam atmosféru

LAUTERBRUNNEN – Brig

Budíme sa do chladného, no slnečného rána. Otvorím oči, rozopnem stan, a vidím krásne štvortisícovky. Jungfraujoch, Jungfrau a Eiger. Nádhera. Asi 20 minút v zime len sedím a kochám sa týmto výhľadom a nechápem ako niekto do toho sedla mohol postaviť vlak.

Tam hore do toho sedla ide vlak

Z rannej idylky ma budí Wim, že treba makať. A tak si dávam džem, balím veci na bicykel, hoci stan je stále mokrý, a vyrážame. Dnešný plán je prejsť na druhú stranu Álp. Z Lautebrunnen prejdeme popri rozprávkovom Spieze až do Kanderstegu. Stúpanie do Kanderstegu má samo o sebe 1000 výškových metrov. Následne Kandersteg – Goppenstein budeme trochu podvádzať a vezmeme vlak (lebo sa nám nechce obchádzať Alpy). Vyrážame smer Spiez, tempo je dobré, z rána máme dosť síl a ešte nie je úmorné teplo. Obchádzame Thunersee, ktoré vyzerá ako keby bolo nakreslené. Ja som ešte takúto azúrovú vodu nikdy nevidel.

Ako by povedali Švajčiari, na čo nám je more ?

Spiez je krásne historické mesto, no najkrajšie výhľady máte aj tak z cyklotrasy, ktorá vedie ponad mesto. Myslím si že túto fotku by odo mňa mal odkúpiť Microsoft a dať to ako nové pozadie do Windowsu.

Spiez z cyklotrasy

Od Spiezu sa z môjho uhla pohľadu začína zhoršovať cesta. Nie, že by luxusný švajčiarsky asfalt nejak zhoršoval svoju kvalitu, ale zas začíname stúpať. Áno, sťažovať si v Alpách, že stúpam, je asi také ako sťažovať si pri mori, že voda je slaná, ale pomáha mi to. Prechádzame cez Frutigen, Kandergrund, zatiaľ sedím na bicykli. Až 25% cca kilometrový úsek ma opäť postavil na nohy. Je to gravelový úsek a je tak strmý, že ani nevládzem vytlačiť bicykel. Akonáhle prestanem tlačiť a zastavím ťažko naložený bicykel, automaticky sa začne šmýkať po šotoline späť. Každopádne aby som si len nesťažoval na kopce. Príroda je tu úchvatná, všade naokolo tečú vodopády a bicyklovať v týchto dolinách je jednoducho cyklistický sen.

Nie, toto nie je ten 25% úsek, ten som nefotil lebo sa mi bicykel šmýkal dole kopcom

Po dlhšom tlačení prichádzame do Kanderstegu. Koniec stúpania a obľúbené turistické miesto Švajčiarov. Alpská dedinka, kde kilo kuracích pŕs stojí 35 eur. Najobľúbenejšie miesto v tejto oblasti je jazero Oeschinensee, ktoré je cca 2 hodinky pešo z Kanderstegu. V obkolesení trojtisícových kopcov si kupujeme lístky na vlak. Ideme do údolia rieky Rhóny na druhú stranu Álp. Z Kanderstegu nevedie žiaden priesmyk pre autá/bicykle, musíte ísť vlakom alebo obísť Alpy.

Kandersteg

Vystupujeme v Goppensteine, na druhej strane kopca. Lístok len na tento úsek (cca 10 minút) stál 15 frankov (15 eur). Dosť drahé, ale tak ľahšie ako preliezť cez kopce, ktoré siahajú do vyše 3000 metrov, pešo, s bicyklom na chrbte 😀 . Každopádne nás ešte čaká niekoľkokilometrový zjazd ku Rhóne.

Zjazd ku Rhone

Valím sa cez 70 km/h dole kopcom, ostrá brzda, o 180 stupňov späť a takto 5 km dookola. Mechanické kotúčové brzdy trpia a kvília. Sem-tam mám už strach, a tak na chvíľu zastavím, pokochám sa a idem ďalej. Prvýkrát v živote prechádzam bicyklom cez asi 2 km tunel. Vchádzame do tunelu a pocitovo je tu tak o 15 stupňov menej a je tu strašný hluk. Mám pocit, že ma obieha Lamborghiny a keď ma obehne zistím, že to je len nejaký malý Opel, no v tuneli všetko znie ako Lambo. Keď pôjdete niekedy autom cez tunel, skúste si len otvoriť okno, aký je to hluk.

Vychádzame z tunelu a v diaľke už vidím krásnu divokú Rhónu. Teplota v údolí rieky Rhóny je strašná. Okolo 40 stupňov. Keď som vyšiel z tunela cítil som sa ako keby ma niekto kyjakom ovalil. Z toho, že ma v tuneli trepalo od zimy som vyšiel na Saharu v priebehu 2 km.

Rhóna a pekelné teplo

Každopádne schádzame k Rhóne, opäť na cyklotrasu a po krásnej rovine (áno, v Alpách konečne idem po rovine) sa presúvame do Brigu. Vkliesnený medzi majestátne Alpy ideme s vetrom cez 35 km/h a ani sa nenazdáme a už sme zakempený v Brigu. Wim, šéfkuchár tohto výletu, mi pripravil opäť večeru ako v all inclusive hoteli.

Kulinárske dielo

BRIG – FurkapAss – oberwald

Alebo tzv. Kráľovská etapa. Pamätám si, že Švajčiarsko som si plánoval ešte v marci 2021 a už vtedy som túžil prejsť popri ikonickom hoteli Belvedere až na vrchol, ktorý je vo výške vyše 2400 metrov nad morom.

Každopádne poďme krok po kroku. Ráno sme sa zobudili v Brigu a takticky na vyše 2000 výškových metrov som si kúpil pomarančový džem aj so šupami, ktorý som nikdy pred tým nemal. Nerád plýtvam jedlom, ale toto som nedokázal pretlačiť do žalúdka. A tak hladný sadáme na bicykel. Wima fascinuje dedina s názvom „Bitsch“ a mňa zase Rhóna, ktorá čím ďalej tým viac sa zasekáva medzi kolmé hory.

Hnus

Na druhej strane údolia sa na kopcoch nachádzajú typické alpské chatky a ja som sa skoro vydrbal do údolia, pretože som sa až moc zapozeral. No moje zapozeranie malo jednu pozitívnu stránku a to to, že som si všimol visiaci most, ktorý som nemal naplánovaný.

Alpské chatky, takú si raz kúpim

Dohodli sme sa s Wimom, že ideme na to. Ja sa nebojím výšok, a tak som ako majster sveta aj s bicyklom (ktorý som tlačil) prvý vkročil na most a suverénne prešiel asi 50 metrov. Potom sa most začal kývať do strán a zistil som, že až taký frajer nie som. Strach, adrenalín, mobil držím ako posratý dvomi rukami a keď zastavím, tak mám rozkročené nohy najviac ako sa dá aby som nabral stabilitu. Výšok sa očividne bojím. No stálo to za to, pretože v pozadí som videl krásny Matterhorn.

Nevyzerá to tak zle, aké to je

Od tohto mostu to bolo už len nekonečné stúpanie. Vpravo Rhóna, všade naokolo zelené kopce a občas nejaká dedina s drevenými domčekmi a predraženými potravinami. Prichádzame do Oberwaldu. Skladáme stan, vyhadzujem do neho všetky veci ktoré nepotrebujem a len s minimom vecí (len veci na opravu defektov) sa púšťame do stúpania na Furkapass.

Tam vzadu ten sneh je tesne nad Furkapassom, tam ideme

Furkapass je stúpanie ktoré na 16,5 km ma priemer okolo 6,7% a nastúpate cez 1000 výškových metrov. Dosť masaker. Začínam pochybovať, či tréningy na Pezinskej babe stačili na takéto stúpanie :D.

Mimo toho, že to je brutálny horský prechod je to aj prehliadka toho najvýkonnejšieho, najkrajšieho a najdrahšieho z automobilového a moto priemyslu. Porsche 918 Spyder, Lamborghiny Aventador, Aston Martin, Bugatti Veyron. Tisíckrát lepšie ako bratislavský autosalón, kde Vás síce zadarmo ostrihajú, ale áut si moc nepozriete.

Aston vrčiaci na Furkapasse

Na Furkapasse sa natáčala jedna zo starších bondoviek (ikonická scéna pri hoteli Belvedere). Rovnako sa tento horský prechod považuje za prameň rieky Rhóny, popri, ktorej som najazdil už kopec kilometrov. Z Furkapassu je výhľad na dva ľadovce (Rhonegletscher a Muttgletscher). Prvýkrát v živote vidím ľadovce a užívam si túto chvíľu, pretože ďalšia generácia, už asi takýto pohľad nebude mať.

Rhonegletscher, choďte sa naňho pozrieť, dlho tam už nebude

V okolí Furkapassu je aj Grimselpass, Nufenenpass a St Gotthard pass. Taktiež je tu vyhliadková horská železnička. No skrátka Furkapass samo o sebe je hodný jednodňového výletu. A to nehovorím o tých výhľadoch z výšky cca 2500 metrov nad morom.

Železnička na Furkapass

Aby som sa však vrátil k samotnému stúpaniu, tak my štartujeme z Oberwaldu. Prvé kilometre sú pomerne ľahké, také stúpanie na Kamzík. Prechádzame okolo Rhonequelle, čo je asi hotel alebo čo to je. Za Rhonequelle už vychádzame nad úroveň lesa a začínajú výhľady, ktoré mi vyrážajú dych. Na jednej strane nádherou ktorú vidím a na druhej trpím, keď vidím, čo ešte musím vyjsť.

Začiatok stúpania

Akonáhle prejdete za skalnú bránu, tak vstúpite do „Narnie“ a už sa len pozeráte na to, čo vás ešte čaká. Míňame opustenú osadu Gletsch a v diaľke sa mi už ukazuje hotel Belvedere. Za zvuku osem a viac valcových motorov stúpam vyššie a vyššie.

Brána do Narnie a v pozadí brutálne alpské priesmyky

Cca kilometer pred hotelom Belvedere začína časť s priemerom 12%, ktorá dá po cca 12tich kilometroch zabrať. Akonáhle vidím značku hotel Belvedere, ma zalieva neuveriteľný pocit šťastia, splnil sa mi sen. Len sedím a kochám sa touto ikonou Furkapassu a výhľadmi na ľadovec a do doliny. Od hotela je cca 15 minút pešo vyhliadka na Rhonegletscher. A tá sa ozaj oplatí, takto blízko ľadovca som ešte nikdy nebol a práve vidím aj prameň Rhony. Ľadovec je v spodnej časti prikrytý špeciálnymi plášťami, asi aby sa tak rýchlo netopil.

Hotel Belvedere a v pozadí ďalší ľadovec

Od Hotelu je to už len kilometer ku vrcholu. Akonáhle sme tam, tak vyrábam snehuliaka zo snehu a posielam fotku priateľke, ktorá sa aktuálne smaží v 40 stupňových horúčavách v Bratislave. Fotíme sa pri vrcholovej značke a len sedíme a užívame si výhľady. Sme tu asi hodinu a potom sa poberáme už pomaličky dole. Celkom mám strach zo zjazdu, lebo kotúče už dosť dostali zabrať pri zjazde ku Rhóne a to bolo len pár kilometrov, nie 16 😀

Zjazd je úplne úžasný, pri rýchlostiach cez 70 km/h už počujem len vietor a brechot motorov, keď majitelia pred zákrutou podraďujú. Užívam si každý moment zjazdu, na kochanie však nie je čas. Tu človek musí byť v strehu. Brzdy kvília, pištia, nadávajú mi, no ignorujem to. Až dole v Oberwalde po 16 km zjazde dostanem geniálny nápad skúsiť, či ozaj je kotúč horúci po takomto zjazde. Áno, je, jazvu na prste mám doteraz. Ale tak človek sa najlepšie učí praxou.

Furkapass a tá bodka vľavo je hotel Belvedere

V Oberwalde prespávame a na druhý deň sa lúčim s Wimom. Už musí ísť robiť a tak ešte si dá poslednú etapu Oberwald-Zürich a výlet pre neho končí. Ja sa pre zmenu spúšťam späť do Brigu, kde sa zakempím na 3 noci, pretože chcem ešte prebicyklovať údolie rieky Rhóny v smere na Ženevu, chcem pozrieť Matterhorn a potom už len ísť smer Taliansko.

Brig- Sion- Brig

V následujúcich dňoch som stan nechal v Brigu, v ňom natrepané všetky veci a šiel som smer Sion. Úvodné kilometre som poznal, pretože tadiaľto sme šli s Wimom. Každopádne teraz som šiel bočnými cestičkami a nie po cyklotrase a tak som napríklad našiel trhlinu v hore, s nádherným vodopádom v strede.

Trhlina s vodopádom

Ranná hmla ma príjemne chladila, no aj tak bolo cez 20 stupňov a tak som vedel, že dnes to zas bude masaker. Bicyklujem popri Rhóne, okolo mňa sa postupne rozplýva hmla a nadomnou sa týčia krásne kostolíky.

Postupne som prešiel popri rieke, až do vinárskeho regiónu Valais. Postupne som sa z „nemeckého“ Švajčiarska presunul do toho francúzskeho. Tento región je asi tiež veľmi bohatý, pretože postrek viníc sa zásadne robí len z vrtuľníku. Bicyklujem pomedzi vinice, čo znamená neustále hore a dole. Vinice sa však tiahnu pomaly až ku vrcholom kopcov, preto keď niekto nemá dosť Álp, stačí prísť sem a len jazdiť hore a dole.

Tieto krátke kopce ma neskutočne ubíjajú

Každopádne jedným z dnešných cieľov je Lac Souterrain. Ide o najväčšie podzemné jazero v Európe, kde je konštantná teplota 15 stupňov. Tešil som sa že sa ochladím trochu. Steny jazera boli okolo rokov 2000-2005 vystužované, pretože hrozilo, že sa strop prepadne.

Jazero je každopádne nádherne, za 12 frankov máte približne pol hodinovú jazdu po jazere aj s anglickým výkladom. Síce môj mobil nezvláda moc fotky v tme, no aspoň čosi som nafotil. Voda je tu priehľadná a Švajčiari do jazera nahádzali aj ryby a tie sa tu celkom uchytili. Veľmi pekne sa tu vedia hrať so svetlom a tak sa človek cíti ako objaviteľ tejto jaskyne.

Po prehliadke sa idem ešte presunúť do neďalekého Sionu. Sion je považované za jedno z najstarších miest v Švajčiarsku. Ževraj bol Sion osídlený, už počas doby kamennej a v nedávnej minulosti sa tu našlo vyše 200 keltských hrobov. V stredoveku bol Sion nedobytná pevnosť pri Rhóne. Kombináciou kresťanskej tradície a budovania stredovekých hradov vzniklo nádherné mesto s dvomi kopcami. Na jednom sa týči hrad a na druhom kláštor. Ani z mesta nie je taký krásny výhľad ako keď prichádzate k nemu a vidíte tie dva cípy a na nich tieto dominanty. Mne sa osobne najviac páči táto stredoveká maľba, podľa mňa úplne vystihuje Sion.

Približne takto vyzerá Sion

V Sione končím dnešný výlet, už len cesta domov hore kopcom. No cyklistika v tomto nádhernom regióne je ozaj zábava, a tak aj kilometre ubiehajú. Za necelé 3 hodinky som späť v kempe a idem si ešte nakúpiť do Lidlu. Však to poznáte, od štvrtka začína švajčiarsky týždeň, tak idem ochutnať niečo švajčiarske 🙂

hrad v Sione

BRIG – ZErmatt – Matterhorn

Môj posledný deň vo Švajčiarsku, potom ma čaká už len cesta cez Taliansko do Lignana. Na záver som si dal stúpanie do Zermattu k najikonickejšiemu kopcu aký vo Švajčiarsku je – Matterhornu. To je tá šikmá hora čo je na Toblerone.

Brig, tu som bol zakempený tri dni

Matterhorn sa týči vo výške 4478 metrov nad morom, pričom každá jedna jeho stena smeruje na inú svetovú stranu. Matterhorn bol poslednou z vysokých alpských hôr, na ktorú vyliezli horolezci. Počas prvovýstupov tu zomreli stovky horolezcov.

Stúpanie do Zermattu začína vo Vispe (do 10 km od Brigu) a celkovo na 40 km nastúpate vyše 1000 výškových metrov. Opäť však jedným dychom dodávam, že bicykluje sa cez takú úžasnú prírodu, že tie kilometre ubiehajú veľmi rýchlo a ani to tak nebolí.

Takéto mosty ma neskutočne fascinujú

Najhoršie je to v okolí Staldenu, kde sa stúpanie dvíha cez 12% a po ôsmich dňoch v horách ma nohy už začínajú ozaj bolieť. S pauzami však túto časť prežijem a potom sa stúpanie drží konštantne tak na 8%.

Hore kopcom sa nepretekáme

V prípade, že sa cítite, tak si môžete aj zapretekať s vlakom, ten myslím za hodinu aj štvrť vyjde až do Zermattu. Hore kopcom asi nie, ale dole kopcom som vlak predbehol. Za Staldenom Vás značky odklonia na bočnú cestu, pretože cez tunel cyklisti nesmú ísť. Na bočnej ceste nie je ozaj nikto, len popadané skaly a potrhané zábrany, ktoré ich majú držať.

Musí to byť sila, tie železá

Ozaj, zabudol som povedať, že stúpanie Visp – Zermatt je na 95% po hlavnej ceste a je tu aj pomerne hustá premávka, keďže Matterhorn je „must see“ vo Švajčiarsku. No ľudia sú tu ozaj ohľaduplní.

Prechádzam cez množstvo dedín a akonáhle vidím zasnežený kopec, už si myslím že to je Matterhorn, ale nie je. Konečne som dokrútil do Taschu, posledná dedina, kde sa dostanete autom. Dá sa ísť aj do Zermattu, ale to musíte mať špeciálne povolenie a ak som pochopil, tak opäť sa dostanete len na parkovisko pred Zermattom, po Zermatte behajú také malé elektrické blbosti.

Odtiaľto už len vlakom alebo bajkom

Za Taschom ma už neotravuje žiadne auto, len niekedy matterhornská letka vrčí s vrtuľníkmi. No ja som na vrchole doliny a za kopcom už vidím ten krivý štít Matterhornu a som plný šťastia. Čakajú ma ešte asi 3 km ťažkého stúpania do Zermattu, no s výhľadom na horu to už ide ako po masle.

Prvý pohľad

Prichádzam do Zermattu a lepší záver výletu som ani nemohol mať. Trávim tu asi 4 hodiny. Poprechádzal som sa po dedine, urobil ikonickú fotku Matterhornu z vyhliadky. Síce sa celý deň v jeho sedle točil mrak, no bolo mi to jedno.

Zermatt a v pozadí Matterhorn

Zermatt je inak krásna alpská dedinka. Všetko je tu čisté a jazdia tu len takéto elektrické mašiny. Taxíky, smetiarske autá, dokonca aj nákladné autá s hydraulickou rukou. Cítim sa tu ako vo svete Lega a mimoňov. Však ja, sediaci na bicykli, som rovnako vysoký ako oni.

Zermatt je nádherná dedina, do ktorej určite musíte zavítať. Ak prídete autom, tak treba nechať auto v Taschi a ďalej ísť vlakom. Po dedine by som nejazdil tými elektroautíčkami, ale užíval by som si chladný alpský vzduch. Ja som si ešte popozeral tenis, ktorý sa tu práve hral, rozlúčil sa s Matterhornom a spustil sa do Brigu.

Ahoj Švajčiarsko

V Brigu mi je celkom smutno. Švajčiarsky cyklovýlet končí. Zajtra už budem v Taliansku a už to bude viac menej tranzit do Lignana Sabbiadoro. Zaspávam s úžasným pocitom šťastia a zároveň som smutný, že musím túto krásnu krajinu opustiť.

Záver – tipy a rady

Prejsť Švajčiarsko na bicykli je zážitok, ktorý mi ostane na celý život. Je to ozaj nádherná krajina, v ktorej je samotná cyklistika zážitkom. Výhodou oproti iným vyspelým západným štátom je to, že ide o pomerne malú krajinu a tak je všetko blízko. 50 km a ste pri niečom zaujímavom a takto to je v celom Švajčiarsku. Každopádne, ešte nejaké tipy a rady na záver.

  1. Švajčiarsko je extrémne drahé a na to sa treba pripraviť. Obzvlášť v horských oblastiach sú ceny premrštené (ja sa neviem stále vysporiadať s kuracími prsiami za 35 eur/kg)
  2. Vlaky idú všade a nemeškajú. To je proste fakt. V Švajčiarsku ozaj vlaky nemeškajú, no opäť ide o pomerne drahú službu na naše pomery. Napríklad len vlak popod Alpy čo šiel asi 10 minút stál 15 frankov (eur). Bicykel sa dá zobrať do každého vlaku.
  3. Ubytovanie. Hotely, apartmány, kemping – prakticky všade kade som šiel sa dá niečo nájsť. Kemping vychádza približne 10-20 eur osoba/noc. Apartmány a hotely pod 60 eur/noc ťažko nájdete.
  4. Pamiatky – Švajčiarsko má aj veľa historického, hlavne mestá (Luzern, Bern, Zurich, Sion a pod.). Každopádne, neviem, či zrovna historické pamiatky sú to, prečo sa oplatí ísť do Švajčiarska. To radšej Taliansko. Do Švajčiarska si treba prísť užiť prírodu.
  5. Príroda – Tak to sa asi nedá ani opísať. Dychberúce, nádherne, nezabudnuteľné. Ozaj nemá význam sa tu rozpisovať, choďte a zaručujem Vám, že nikdy nezabudnete.
  6. Ľudia – Švajčiari ako ľudia nie sú zlí, každopádne dajú Vám pocítiť, že ste cudzinec a v zásade ste ako keby „nižšia klassa“. Nechcem nejak zovšeobecňovať, toto bol môj pocit. V porovnaní s Rumunmi, kde Vás každý niečím ponúkne, poskytne nocľah, sú Švajčiari omnoho viac uzavretí voči cudzincom. Celkovo aj keď sa rozprávate so Švajčiarom máte pocit, že on Vás vníma ako turistu, ktorý tam nechá peniaze a vypadne.
  7. Cyklotrasy – Sú skoro všade. Väčšinou asfaltové, sem tam nejaká šotolina. Jedine na Furkpasse som musel ísť po ceste, inak všade majú cyklotrasy.
  8. Zvieratá – Ide o civilizovanú krajinu a tak psy vás naháňať nebudú. No čo ma už ku koncu nasieralo boli kravy, ktoré všade múkajú. Stúpate na Furkapass vkuse múúú, idete popri Rhone múúú , idete do Sionu múúú, idete kuknúť Matterhorn múúú.
  9. Voda – Studničky sú všade, čiže s pitnou vodou problém nie je.
  10. Desiata rada bude veľmi jednoduchá. Choďte do Švajčiarska na bajku a užite si zážitok, na ktorý nikdy nezabudnete.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *