Nápad prejsť 1500 km cez Srbsko a Rumunsko vznikol v momente, keď som v roku 2022 prvý krát vstúpil do Rumunska na mojej ceste Palín – Satu Mare. Síce som pobicykloval po Rumunsku vtedy len pár kilometrov, no zistil som, že to nie je až také zlé ako všetci hovoria a že aj keď ma nejaký ten pes ponaháňa, tak asi mi nohu neodtrhne. A tak padlo rozhodnutie, že sa vydám bicyklom cez Srbsko a Rumunsko až do Delty Dunaja.

Cyklovýlet Rumunsko som začal plánovať v podstate ešte koncom roku 2022. Plán bol pomerne jednoduchý, chcem vidieť Nový Sad, Belehrad, Železné vráta, Sochu Decebala, Transfagarasan, Transylvániu, Draculov hrad Bran, Bukurešť, Constantu a nakoniec Deltu Dunaja. Už len pomedzi tieto miesta nakresliť čiaru na mape a môžem vyraziť.

1. Deň: Bratislava – Szeged – Kanjiža

A tak prvého júla vyrážam zatiaľ na môj najdlhší a najdobrodružnejší výlet, do nepoznaného Srbska a divokého Rumunska. Aby som ušetril zbytočné kilometre, idem vlakom do Szegedu (Hegyeshalom – Budapešť – Szeged). Szeged je veľmi pekné mesto, má úžasnú atmosféru a ževraj sú tu parádne (a lacné) kúpaliská.

Kúpaliská som nevyskúšal, no neviem sa už dočkať Srbska a keďže Srbsko je len cca 20 km od Szegedu, tak prvú noc už chcem stráviť v Srbsku. Na hraniciach je dlhá kolóna, domáci ma upozorňujú, že tu na severe sú prestrelky medzi pašerákmi a tak že mám spať len v kempe. Verím im a tak prvú noc trávim v kempe. V kempe si dávam pivo a pizzu dokopy za 8 eur.

2. Deň: Kanjiža – Nový Sad

Druhý deň sa rozhodujem, že to vezmem po cyklotrasách do Nového Sadu. Odbáčam, na pokračovanie Eurovelo 11. Nevyšlo.

A tak sa vraciam a idem po cestách. Sever Srbska ma zatiaľ ničím neohúril, je to pokračovanie Maďarska, len nekonečné polia, paradajky a tak. To všetci poznáme. Vodiči tu jazdia ako blázni a prvú skutočnú cyklotrasu vidím až v Novom Sade. Nový sad ako mesta ma veľmi prekvapilo, dokonca sa mi páčil viac ako Belehrad. Obrovská katedrála v kontraste s pouličnými maľbami (nie čarbanicami) dodáva mestu ozaj parádnu atmosféru.

3. Deň: Nový Sad – Belehrad – Banatski Brestovac

Z Nového Sadu je potrebné cca 80 km prebicyklovať po Eurovelo 6 do Belehradu. Opätovne si nepredstavujte úžasnú cyklistickú infraštruktúru, proste sú to dedinské cesty, ale s minimom premávky. Kvalita, no taká všelijaká, ale môj ťažko naložený Triban to zvláda bez problémov.

Vchádzam do Belehradu. Neskutočný zmätok, neprispôsobené pre cyklistov. Ak sa chcete dostať ponad diaľnicu musíte dvíhať bicykel po schodoch. Centrum Belehradu je poznačené vojnou. Nové bytovky sa striedajú so starými bytovkami s rozbitými oknami. V podstate ani neviem, či toto je centrum. Skôr mám z tohto mesta pocit, že ešte stále sa nevzpamätalo a akútne tu chýbajú peniaze. Budovy v centre ozaj ničím neohúria, staré socialistické, často rozbité.

Môj negatívny pohľad na toto mesto vylepšil hrad v Belehrade. Výhľady z hradu na Sávu a Dunaj sú čiastočnou náplasťou na nie veľmi príťažlivé centrum. Z hradu si viete urobiť aj veľmi peknú fotku s novo vznikajúcim downtownom Belehradu (t.j. tá jedna výšková budova čo je v hornej časti širšia ako v dolnej). Hradné nádvorie je upratané, čisté a cítim sa tu veľmi príjemne.

Každopádne nič netrvá večne a tak sa z hradu spúšťam k Dunaju a po Eurovelo 6 sa presúvam popri toku Dunaja von z mesta. Toto znie veľmi honosne, no cyklotrasa končí tak cca po 1 km, následne sa musíte preplietať medzi bytovkami a nakoniec Vás to vypľuje pod mostom (a to som šiel presne podľa navigácie Eurovelo 6). Asi 20 minút mi trvalo kým som pochopil ako sa dostať na most no a potom prejazd mostom bola asi moja najhoršia cyklistická skúsenosť v mojom živote. Ozaj som myslel, že ma tu niečo zabije a nebolo sa kde uhnúť.

Keď som konečne prešiel spomínaný most, tak si vravím, že už to nemôže byť horšie. A ono Balkánska Eurovelo 6 pokračuje – viď foto nižšie.

Ale ono po chvíli si človek zvykne na to, že tu cyklotrasy nie sú, čo je však horšie, že tu nie sú ani cesty a ani poriadne napojenia na mosty a podobne. Faktom však ostáva, že sa blížim k Rumunsku, čo mi potvrdzuje stále vyššia prítomnosť divých psov.

A tak idem 20 km po poľnej ceste do Pančeva. V meste som sa poriadne najedol a pripravil na posledný kúsok cesty do kempu. Kemp bol strategicky postavený pri mŕtvom ramene Dunaja. Práve skončili dažde v tejto oblasti. Nikdy v živote som viac komárov nevidel, ale opäť, zabil som ich tak 10 a potom som si povedal, že kašlať na to, zjedol som párky a dal nabiť exterku v „bezpečnosť nadovšetko“ zásuvke.

4. Deň: Banatski Brestovac – Rumunsko – Berzasca

Budím sa ráno, celý doštípaný, obliekam sa a bez raňajok utekám z tejto liahne komárov. Raňajkujem až v najbližšej dedine. Po výdatných raňajkách mi už kilometre ubúdajú rýchlo, smerujem do Rumunska. Na hraniciach mi skontrolujú občiansky, buchnú pečiatku, posuniem čas o hodinu dopredu a začína Rumunská časť cyklovýletu.

Srbsko ma nejak výnimočne nezaujalo. Možno juh je krajší, no túto časť ktorú som ja prešiel, ma ničím neohúrila. Asi topka je Nový Sad, ostatné sú ozaj len polia a vojnou zničený Belehrad. Celkovo zo Srbska, ako cyklista nemám dobrý pocit, Srbsko vôbec nie je pripravené na cyklistov (často je nebezpečné) a pokiaľ sa dá, vyhnite sa tejto časti na cyklovýlete, choďte radšej rovno do Rumunska. Inak budete prenášať bicykel ponad diaľnicu, jazdiť po poliach a viackrát sa ozaj nebudete cítiť bezpečne z pohľadu premávky.

Kažodpádne, som v Rumunsku. Prekračujeme prvý karpatský priesmyk a spúšťame sa k Dunaju. Je tu príšerne teplo a málo dedín. Len tak tak zoženiem vodu predtým, než ma niekde vystrie. V prvých potravinách som kúpil 5 litrov vody a idem ďalej. Tento úsek cesty, až do Drobeta – Turnu – Severin je pre mňa osobne najkrajší úsek Eurovelo 6, ktorá sa tiahne popri Dunaji až z Nemecka. Divokosť a zároveň pokoj, úžasná nedotknutá príroda, hrady a množstvo ďalšieho je úchvatné.

Problémom úseku do Drobety je fakt, že je veľmi riedko osídlený, s malým množstvom dedín a s obchodmi zásadne na najvyššom mieste v dedine. Výhľady na Dunaj a okolitú krajinu sú síce úžasné, ale keď si máte ísť po vodu 200 výškových metrov, tak to je masaker. Na druhej strane, na tomto úseku je úplne minimum áút, tým pádom si môžete užiť cyklistiku v divočine, bez zbytočnej premávky. Myslite však dopredu na zásoby jedla a vody. Po ceste do kempu, kde dnes budem spať, sa nám ešte ukazujú takéto výhľady na hrad v Srbsku, na druhej strane Dunaja. Ževraj srbská časť eurovelo 6 je ešte opustenejšia než rumunská, niekedy tam musím ísť.

Aj napriek spaľujúcemu teplu (cca 41 stupňov v tieni podľa môjho tachometra), je tento úsek fakt dokonalý. Každú chvíľu stojím a fotím. Zastavujem v kempe za Berzascou, priamo pri vode, staviam stan a ani sa mi nechce ísť spať. Len sa kochám.

5. Deň: Berzasca – Drobeta Turnu Severin

Z Berzascy vyrážame skoro ráno, keďže dnes má byť cez 40 stupňov. Už ráno o 7:00 je horúco a tak len rýchlo hodím do seba jedlo, čo mi ostalo včera a sadám na bicykel. Takto na úvod dňa ma hneď budia dva agresívne psy a zároveň výživný kopec, no keď vystúpam na vrchol tohto krátkeho, no zato stŕmeho stúpania, privíta ma nádherný výhľad na protiľahlé Karpaty. Na chvíľu oddychujem a opäť si opakujem, že toto je jednoznačne najkrajší úsek Eurovelo 6. Aj keď je pomerne dosť kopcovitý, keďže idete po úpätí hôr, tak tie výhľady sú úžasné.

Po chvílke bicyklovania popri toku Dunaja sa spúšťam k najužšiemu miestu Dunaja, tiež nazývanému Cazanele Mari (Veľké Kotly). K tomuto miestu sa robí množstvo výletov na lodiach z prakticky každej väčšej obce v blízkosti. V tomto mieste je Dunaj široký iba 150 metrov a dosahuje hĺbku 53 metrov. Táto úžina je súčasťou vodného diela Železné Vrata, popri ktorom bicyklujem už v podstate dva dni.

Hneď za kopcom sa nachádza socha Decebala. Vo výške 40 metrov je to najvyššia skalná socha v Európe, a dokončenie tímu 12 sochárov trvalo 10 rokov (1994 – 2004). Rovnako ako ku Cazanele Mari, tak aj ku Decebalovej soche sa dá dostať aj loďou, no podľa mňa najkrajšie fotky si urobíte priamo z mosta.

Opúšťame Decebala a pomaly sa dostávame ku koncu „Dunajskej“ časti výletu. Za Eselnitou nás ešte čaká jedno stúpanie, avšak nie je to nič hrozné a potom sa spúšťame až do Orsovy. Z Orsovy do Drobeta Turnu Severin je to len 30 km, no toto boli asi najnebezpečenejšie kilometre na celom výlete. V tomto úseku sa ide po hlavnom ťahu (Cesta číslo 6), cesta je tu úzka, je tu strašne veľa kamiónov a ešte užších mostov, no proste masaker. Tu som len dúfal, že ma nič neprejde.

Na konci teto cesty, tesne pred Drobetou sa nachádzajú Železné vráta. Priehrada Železné vráta sa začala stavať už v roku 1964 a dostavaná bola v roku 1984. Toto vodné dielo má dva hydroelektrické stanice a dve komory pre lode. Postavenie tejto priehrady spôsobilo zdvihnutie hladiny Dunaja o 35 metrov v blízkosti priehrady, zároveň zatopilo 5 dedín a vysťahovalo vyše 17 000 ľudí. V dôsledku tejto priehrady bol narušený prírodný ekosystém a migrácia rýb, a aj toto je jeden z dôsledkov, prečo už na slovensku nemáme v Dunaji prakticky žiadnych jeseterov.

6. – 7. Deň: Drobeta Turnu Severin – Calimanesti

Úsek cesty popri Dunaji sme ukončili a potrebovali sme sa nejakým spôsobom prepraviť ku Karpatom, pretože nechcelo sa nám 200 km bicyklovať cez nezáživnú rovinu. V Rumunsku to nie je také easy ako by sa mohlo zdať. Vlaky chodia len ráno o 6 alebo večer o 22, FlixBus chodí len na trase – Bukurešť – Bratislava a lokálne autobusy vám bicykel nevezmú. A tak sme sa rozhodli to risknúť vo vlakoch. Vlaky s miestom pre bicykle tu nenájdete a tak len nastupujeme do vlaku a uvidíme čo a ako. Korupcia v týchto končinách v spojitosti s prepravou bicyklov vo vlaku skončila v momente, keď zaviedli elektronické systémy evidencie lístkov. Za lístok na bicykel sme vo vlaku platili 12 eur za jednu cestu, čo je ozaj šialene veľa, no ani to nebol lístok, skôr pokuta, že sme nastúpili do vlaku kde sme nemali. Kvalita cesty ? Otrasná. Vlaky v Rumunsku fakt nie sú pre začiatočníkov 😀

Večer, po ceste do kempu z vlakovky zisťujem, že mi skolabovala zadná brzda. Akonáhle ju stlačím, tak len cvakne a nebrzdí, bicykel ide ďalej. V mechanickej kotúčovej brzde praskla pružinka. Takúto pružinku tu nemám šancu zohnať. Volám domov, že čo s tým. Na druhý deň mám zrealizovať zjazd z 2000 metrov pomaly na úroveň mora len s jednou brzdou ? Po krátkom calle s rodičmi, ktorí mi povedali, že si kupujem lacné šmejdy čo nič nevydržia, som zhodnotil, že to vyskúšam.

8. – 9. Deň: Calimanesti – Transfagarasan – Fagaras

Kráľovská etapa tohto výletu. Áno, tešil som sa do Delty Dunaja a tešil som sa aj na cyklistiku po pobreží čierneho mora, no prejsť tento kopec posiaty medveďmi bol môj sen, od kedy som si plánoval Rumunsko. Začíname v Calimanesti, kde nás doviezol vlak a bicyklujeme po južnom úpätí Karpát. Predtým, než vyjdeme na Transfagarasan, musíme sa dostať na jeho začiatok do mesta Curtea de Arges. Už tento úsek cesty bol masaker, stúpanie často prekračovalo hranicu 20% a striedal sa luxusný eurofondový asfalt s pôvodnými rumunskými okreskami.

V Curtea nakupujem zásoby, chcem totižto prespať niekde pod vrcholom. Od začiatku stúpania sú pri ceste kilometrovníky, ktoré ma demotivujú tým, že na vrchol je to ešte cez 70 km. Zároveň ma všade upozorňujú značky o prítomnosti medveďov. Ale vravím si, že šanca, že stretnem medveďa tu, je minimálna.

Postupným stúpaním sa dostávame k oficiálnemu sídlu grófa Draculu (nie, nie je to hrad Bran, ale pri ňom budem na druhý deň 😊 ) a náznaky že sa blížim, sú nespochybniteľné. Transylvánske hotely a nad nimi hrad. Hrad sa týči na kopci a treba uznať že história a povesti tohto hradu sú hrôzostrašné avšak fascinujúce, no z pohľadu fotogenickosti nájdete v transylvánií určite aj krajšie hrady.

Stúpame ďalej týmto nekonečným stúpaním. Odhaľuje sa pred nami panenská príroda rumunských karpát, tie výhľady sú ozaj neuveriteľné, neviem ich ani popísať, radšej si pozrite nižšie fotky.

Z tejto idylky ma však budí kolóna stojacich vozidiel. Čo sa deje ? myslel som že nejaká tragická nehoda, no bol to len prvý z 24 medveďov, ktoré som počas prechodu Transfagarasanu stretol. No otázka bola, čo teraz ? 500 metrov predomnou leží medveď na obrubníku a cesta tu má dokopy tak 4 metre. To neutečiem. Neuveríte, ale zachránil ma nápad so štítom z auta. Ako to fungovalo ? Medzi Vami a medveďom vždy musí byť auto, aby tvorilo kvázi štít, proti medveďovi. Buď to že si Vás medveď vôbec nevšimne, alebo ak si všimne, tak musí obiehať auto (neviem či by mi toto pomohlo) Takto to fungovalo v praxi.

Medveďov je tu inak strašne veľa. Ja som ich celkovo stretol 24 počas tohto prejazdu.

Približne v polovici stúpania je jazero Vidraru s rovnomennou priehradou. Táto je však obrovská, zdá sa mi x-krát vyššia ako železné vráta. Možno nedrží takú masu vody ako železné vráta, no tá výška je ohromujúca.

Okolo priehrady sa cesta príliš nedvíha a viac menej sa stále ide po rovine, no akonáhle obkrúžite Lacul Vidraru, tak sa začína ten pravý Transfagarasan. Ja si však vrchol nechávam na ďalší deň, lebo dnes hlásia búrky a tak kempujem priamo v srdci rumunských karpát. Druhý deň vstávam skoro, je mi strašná zima a je rovnako zamračené ako včera, ale aspoň neprší. Prechádzam popod tunely z ktorých lejú litre vody.

Popri mostoch po ktorých by ste nikdy nechceli kráčať.

A kvapká na mňa voda z nádherných vodopádov.

Až sa dostávam tesne pod vrchol a otvárajú sa mi nádherné výhľady na okolitú krajinu a na celé stúpanie. Dokopy má Transfagarasan cez 115 km ale určite stojí za to. Dal ho postaviť ešte za svojich čias v rokoch 1970-1974 Nicolae Ceausescu cez pohorie Munti Fagaras, pričom na to, aby táto cesta vznikla, bolo odpálených približne 6 miliónov kilogramov dynamitu a zomreli tu stovky ľudí pri stavbe tejto cesty. Výsledok je však dokonalý. Iba sa môžem stotožniť s výrokom Jeremyho Clarksona z Top Gearu, je to ozaj najkrajšie stúpanie na svete.

Na to, aby som sa dostal na vrchol, musím ešte prejsť tunelom a potom konečne, po stovkách kilometrov od kedy som vyrazil z Bratislavy, sa mi ukáže jazero Balea a vrchná stanica lanovky. Je tu príšerná zima a tak len si dávam čokoládu z miestných stánkov, rýchlo to pofotím a už sa púšťam dole kopcom. Zjazd bol dokonalý, nekonečný, stretol som ešte 4och medveďov a asi prvý krát v živote som bol unavený zo zjazdu. Milión zákrut, všade treba brzdiť, byť v strehu, cesta je na viacerých miestach rozbitá, fakt to bolo únavné, ale na druhej strane úžasný zážitok.

Inak, zadná brzda nebrzdila vôbec, respektíve keď sa nejak zlámaná pružinka vzpriečila, tak brzdila ale ozaj len trošičku, ani na rovine ma nezabrzdila. Čiže som celý transfagarasan zišiel s jednou brzdou. Nebolo to jednoduché, ale prežil som a pochopil som prečo sa na bicykel dávajú dve nezávislé brzdy. Zjazdom z Transfagarasanu som oficiálne vstúpil do transylvánie a po lokálnych cestičkách sa prepravil do Fagarasu. Veľmi sympatické mesto, s množstvom kontrastov. Na jednej strane krásny kostol a hrad, na druhej strane rozbité bytovky. Ja si na počesť dokončenia tejto kráľovskej etapy kupujem tyčinku fagaras.

10. Deň: Fagaras – Bran – Brasov

Z Fagarasu sa opäť vraciam do Karpát a smerujem ku hradu Bran. Prechádzam cez túto oblasť tesne po silných dažďoch a záplavach čo tu boli. Na strhnuté mosty a zaplavené domy sa ťažko pozerá.

Po chvíli však prechádzame cez Karpaty a sme pri hrade Bran. Hrad, ktorý vlastne nie je oficiálnym sídlom Draculu, ale je to presne ten hrad, ktorý ku transylvánií patrí. Jedna vysoká vežička a okolo nej menšie, s pekným nádvorím.

Z Branu sa presúvam do Brašova. Po ceste sa týči na kopcoch množstvo hradov, toto je pravá transylvánia.  Brašov má veľmi  pekné historické centrum, ani by som nebol povedal, že som v Rumunsku. Historické budovy a kostoly sú dopĺňané modernými domčekmi a celkovo toto mesto na mňa pôsobilo veľmi príjemne.

10. – 11. Deň: Brasov – Braila – Tulcea

Táto etapa ma mala dostať až do Delty Dunaja. Na to aby som sa dostal až do magickej delty, kde sa vlieva Dunaj do Čierneho mora, som musel opäť prejsť Karpaty, hoc už nie tak vysoké ako transfagarasan a potom prebicyklovať hornatú časť až do Tulcei. Ono sa to na mapách zdá ako rovina, ale len na etape Brasov – Tulcea som nastúpal vyše 2500 výškových metrov.

Prichádzam do Braily, mesta cez ktoré preteká Dunaj a zároveň v tomto mieste Dunaj vytvára v podstate z celej tejto časti Rumunska jeden veľký ostrov. Na druhú stranu sa dá dostať iba kompou. Prišiel som ku kompárom a tí mi hovoria, že keďže som len sám, tak sa im nevyplatí ísť somnou na druhú stranu, ale že povyše je rozostavaný most, tak že môžem ísť cez neho. Očakával som, že to bude most podobný tomu na Transfagarasane, no čakala ma monumentálna stavba za 500 miliónov eur. Ešte nebol oficiálne otvorený, ale rumuni po ňom jazdili. Tento most teda raz a navždy spojil Deltu Dunaja s pevninou. Za mostom však začína nekonečné hore dole až kým neprídem do Tulcei.

Tulcea ma víta hustou premávkou, promenádou s krásnym výhľadom na Dunaj, no na druhej strane so smutnými pohľadmi na rozbité apartmány, ktoré už to najlepšie majú za sebou. Po promenáde prichádzam k symbolickému kilometru 0, som tu, na konci sveta. Pred necelými dva týždňami som vyrazil z Bratislavy, prekľučkoval celé Rumunsko a som v kilometri 0. Ďalej už len loďou.

Ešte som si urobil výšľap na vyhliadku nad mestom, na promenáde som pokšeftil zajtrajší výlet do Delty Dunaja loďou. Celodenný výlet (12 hodín) aj s obedom za 50 eur, no neber to. Prichádzam do môjho kempu na druhej strane Dunaja, rozkladám stan, idem sa okúpať do Dunaja,  jem a teším sa na zajtrajší deň bez bicykla. Zaspávam pri výhľade na osvietenú rozhľadňu s nápisom Tulcea.  

12. Deň: Delta Dunaja – Loďou

Ráno o 8:00 idem na trajekt, bežím do Lidlu pokúpiť rýchle cukry, po ceste ma naháňa pes a kôň, sú celkom synchronizovaní a ja bez bicykla len skáčem k vode a skrývam sa pod stromom. O 9:00 nasadám na loď a od začiatku sa mi rýchlosť tohto malého člnu zapáčila. Plavím sa po Delte Dunaja, obzerám si všetku faunu a flóru čo tu rastie a žije a cítim sa ako objaviteľ na Amazonke.

Sprievodca nás ťahá rôznymi miestami, ukazuje nám obrovské kŕdle pelikánov, jazerá, ktoré vyzerajú ako more, lebo nevidno ich konca a sem tam zájde s nami aj do takej bažiny, že musíme cúvať.

Po asi dvoch hodinách prichádzame do Mila 23. Dedina v Delte Dunaja, bez prístupu po ceste. Rozprávam sa s domácimi, že už Caucaesko chcel urobiť cestné prepojenie v Delte, no nestihol. Najväčší problém domáci vnímajú v tom, že napríklad rýchla pohotovosť k ním príde o hodinu. To už môže byť neskoro a tak radšej sadajú do svojich člnov a letia do Tulcei. V obci majú 2 autá a tie si ľudia zdieľajú, viac aut tu netreba, na čo, nie sú tu cesty, za to loď je nevyhnutnosť.

Delta Dunaja je inak úžasné miesto, je to taký iný svet, ideálny na meditovanie, je tu neuveriteľný kľud a žije si to tu svojím životom. Kravy tu neprechádzajú cez cestu, ale cez jedno z mnohých ramien Dunaja.

Počkáme kým prejdú a už sa lesnatá časť delty mení na „leknitú“. Lekná sú tu úplne všade, len pomedzi ne je vyjazdená cesta, kade chodia lode. Inak týchto riečnych rastlín je tu strašne veľa, kapitán stále vyťahuje lodnú vrtuľu z vody a strháva z nej tieto nánosy.

Zrýchľujeme, s loďou začína natriasať. Všadeprítomné vlny naznačujú len jedno, Dunaj sa oficiálne vlial do mora a už brázdime čierne more. Posledný maják nanačuje, že oficiálne sme v Čiernom mori. V ďiaľke vidíme loď a približujeme sa k nej, až keď sme od lode na dosah ruky, zisťujeme, že ide o potopenú loď Turgut S. Kapitán hovorí že to je rumunský titanic a púšťa nám pesničku z tohto filmu pričom obkružuje loď.

Bolo nám povedané, že ak budeme mať šťastie uvidíme aj delfínov. Mal som to šťastie. Tá čierna plutva nad vodou je delfín.

Následne zastavujeme v Suline na pláži, kde si dávam 2 hodinový oddych pri vode. Sú tu viac menej len domáci a je to ozaj najodľahlejšia pláž na akej som kedy bol.

13. – 15. Deň: Tulcea-Constanta- Bukurešť

Po návrate z delty som si bol ešte večer nakúpiť jedlo a ráno som bol pripravený na presun pozdlž pobrežia do Constanty. Presun po pobreží bol náročný, teploty na slnku boli vysoko nad 40 stupňov a ja som sa túlal po opustenom rumunskom vidieku.V Jurilovca som zabočil doľava, smerom ku archeologickému nálezisku. Nemyslel som si, že uvidím niečo zaujímave, čakal som len tri kamene v zemi s informačnou tabuľou. Bolo to viac kameňov v zemi s informačnou tabuľou, avšak s neuveriteľnými výhľadmi na čierne more. Neviem, kto to tu mal postavené, či Rimania, alebo kto, ale závidím im. Tie výhľady sú úžasné.

Po ceste späť pri mne zastavilo čierne Audi. Nikto nikde, len ja, čierne Audi bez ŠPZ a bez šance utiecť, keďže ku tomuto nálezisku išla len strašne rozbitá poľná cesta. Audi zastavilo stiahlo okná a vravím si, že toto je môj koniec. Nebol, pozdravili ma veľmi milí rumuni, posunkami sme spolu pokecali a dali mi ovocie.

Pokračujem ďalej do Constanty, po ceste mi začne pískať mobil. Rumunská meteo služba ma informuje, cez strašne hlasné upozornenie že blížia sa ťažké búrky a treba byť opatrný. Fakt to tak bolo. Len tak tak som sa stihol skryť. Prečkal som búrky, prešiel ešte 2 kopce a už prichádzam na Mamaia – Sat, asi najznámejší pláž v Constante. Tu je to ako iný svet prebieha tu masívna výstavba, všade komercia, všetko je tu tak nové a luxusné a na pomery Rumunska drahé. Úplne opačný svet ako delta a to tieto miesta sú len 150 km od seba. More je tu príjemné a tak sa hádžem do vody a už len oddychujem.

Trávim tu deň a pol a potom idem do centra Constanty. Centrum je veľmi pekné, historické, takéto mesto by sa ani v Taliansku nestratilo. Historické budovy, kostoly, mešity a ikonické kasíno pri mori (ktoré je samozrejme v rekonštrukcii).

Promenáda v Constante mi pripomína luxusnú a lukratívnú francúzsku rivieru, more je tu priezračné.

Z constanty to už nehrotím, a idem vlakom do bukurešti, ono totižto ani priamo sa na bicykli nedá dostať do hlavného mesta cez Cernavoda. Musíte to obísť a to mi prišlo zbytočné. Beriem vlak  a do 2 hodín som v Bukurešti.

Výhodou je, že ma vlak zaviezol až do centra a tak nemusím kľučkovať pomedzi divokú premávku tohto 2 miliónového mesta.

Obzerám si ďalšie Caucaescovo veľdielo, budovu parlamentu, jednu z najväčších budov na svete. Táto budova sa rozkladá na ploche 340 000 m2 a jej stavba stále v prepošte na dnešnú menu neuveriteľné 3 miliardy eur. Pri budovaní bulváru s výhľadom na túto budovu bolo zbúraných niekoľko budov. Je to však ozaj majestátne dielo.

V Bukurešti si ešte obzerám víťazný oblúk a obrovské námestie s fontánami, no Bukurešť ako mesto sa mi moc nepáčilo. Asi je to skreslené tým, že toto miesto ozaj nie je stavané pre cyklistu, ale celkovo mi toto mesta prišlo ako značne poznačené totalitným režimom.

Poslednú noc spím v kempe na kraji Bukurešti a ráno už idem na FlixBus, ktorý ma vezme priamo z Bukurešti aj do Bratislavy aj s prepravou bicykla. Tá cesta inak bola masaker, 20 hodín v autobuse, po rumunských cestách bez dialníc, otras. Ale som doma.

Záver

V čase, keď píšem tento článok, tak už je približne pol roka od tohto výletu, no vždy keď si pozriem fotky z Rumunska, tak stále sa cítim ako keby som cez túto nádhernú a ešte nie úplne prebádanú krajinu cestoval. Keď som písal záverečnú časť o cyklovýlete po Švajčiarsku tak som viac menej uzavrel, že Švajčiarsko je pre každého, kto nemá problém si priplatiť za výlet (hoci aj na bicykli) a zároveň platí, že je to jedna z najkrajších krajín na svete.  

Výlet po Rumunsku už bol trochu iný, pre mňa to bol určite najlepší a najdobrodružnejší výlet aký som kedy zažil a zatiaľ môj najlepší zážitok v živote. Podobne ako vo Švajčiarsku uvidíte krásnu prírodu, nádherne scenérie sú ozaj v každom kúte tejto krajiny, no na druhej strane cítiť, že Rumunsko nie je tak vyspelá krajina. A preto tento výlet nemusí byť pre každého, hoci po tomto výlete ozaj milujem Rumunsko a chcem sa sem vrátiť, tak nebudem Vám tu rozprávať rozprávky.  Pokiaľ však ste ochotní prekusnúť nástrahy, v podobe psov, medveďov, ktorí vás ponaháňajú, vodičov, ktorí sa všetci tlačia na jednej ceste a nerešpektujú cyklistov, rozbitých lokálnych ciest, extrémne kontrastných miest (pol mesta New York, pol mesta rozbité ako po vojne), nedostatku potravín a nevyhovujúcej infraštruktúre (či cestnej ale aj železničnej – v Rumunsku ozaj neplatí, že vlak ide do každej dediny, vlak ide málo kde, a ide len ráno a večer, to isté platí o autobusoch) tak Vám zaručujem, že Rumunsko bude najlepší výlet, aký ste kedy zažili. Ako som však uviedol, nie je to taká usporiadaná krajina ako Švajčiarsko, no mne osobne sa táto krajina páči omnoho viac ako Švajz, určite sa sem chcem vrátiť a každému, kto prekoná vyššie uvedené nástrahy, tento výlet odporúčam všetkými desiatimi, je to životný zážitok. Ako mi raz jeden dobrý kamarát povedal, nie je dôležité či máš pekný alebo zlý zážitok z výletu, najdôležitejšie je, aký je zážitok intenzívny, pretože na intenzívne zážitky nikdy nezabudneme. A to presne zažijete v Rumunsku, to vám garantujem 😊

Dávajte si na seba pozor a cestujte na bicykli!

Bicyklom cez Srbsko a Rumunsko až do Delty Dunaja Bicyklom cez Srbsko a Rumunsko až do Delty Dunaja Bicyklom cez Srbsko a Rumunsko až do Delty Dunaja Bicyklom cez Srbsko a Rumunsko až do Delty Dunaja Bicyklom cez Srbsko a Rumunsko až do Delty Dunaja Bicyklom cez Srbsko a Rumunsko až do Delty Dunaja Bicyklom cez Srbsko a Rumunsko až do Delty Dunaja Bicyklom cez Srbsko a Rumunsko až do Delty Dunaja Bicyklom cez Srbsko a Rumunsko až do Delty Dunaja Bicyklom cez Srbsko a Rumunsko až do Delty Dunaja